Ráž a Ďurinda spojili svoje sily v domnení, že láska a cit k hudbe(národnej) sa dajú nadiktovať zákonom. Ak Pravda víťazí, potom vyvstáva otázka, prečo potrebujeme zákony v zmysle príkazu?
„Je najvyšší čas, aby v tom príslušné orgány spravili poriadok. Som 100 % za schválenie zákona o povinnom vysielaní 40 % pôvodnej slovenskej hudby vo všetkých médiách na Slovensku,“ povedal zanietený líder Elánu.
Myslia si J. Ráž a M. Ďurinda, že ma takto prinútia počúvať slovenských interpretov? Aj napriek totalitnému príkazu, navrhovanom ministerstvom kultúry, existuje tlačítko zvané ON/OFF, ktoré bude riešiť môj slobodný postoj. Nemal som a nemám radosť z toho, ako málo sa hraje slovenskej a alternatívnej hudby v médiach, ale prikazovať súkromným spoločnostiam, čo a koľko budú hrať je jednoducho totalitou. Je to rovnaké ako, namiesto lásky a citu k rodnej vlasti, ktoré pestovali napr. Ľ. Štúr a J.M. Hurban(v zmysle získania slobody), vyvolať nežiadúci efekt(pred ktorým varoval už samotný Štúr), ŠOVINIZMUS a jeho hru s emóciami a vášňami. Spomeňme si na Benita a Adolfa. Aj im ľudia spočiatku tlieskali, aby sa na základe hier a manipulácie s emóciami a vášňami podrobili totalite, diktatúre a takto dobrovoľne odovzdali svoju slobodu a moc s ňou spojenú, zvyšok sú dejiny. Láska, cit a vlastenectvo sa nedajú vynútiť chladným rozumom a s ním spojenými diktátorskými zákonmi.