Všetky triky veriteľov tlačiacich na dlžníkov zachovávajú vynaliezavosť obsluhy pôžičiek ako pokračovanie finančných podvodov. Niekedy je analógia najlepším spôsobom zhrnutia situácie. Napríklad, grécka dlhová kríza je veľmi podobná hypotekárnej kríze z rokov 2007-08.  Ako si možno spomínate, inštalatéri zarábajúci 25tis./USD ročne dostali hypotekárne pôžičky vo výške 500tis./USD na nákup luxusných domov počas hypotekárneho boomu. Žiadatelia sa tu a tam vyhli podmienkam príjmov, ohľadom bonity a veritelia žali obrovské zisky predávaním hypoték, pričom sa tešili ignorovaniu obozretných schvaľovacích štandardov s označením low-risk(nízke riziko) na hypotéky, pretože boli rýchlo predané dôverčivým investorom.  Banka poskytne peniaze na transakcie a režijné poplatky, pričom riziko zlyhania prejde na investorov, ktorí uverili podvodu pôžičiek s "nízkym rizikom“.  Pôžička bola už z podstaty nerozvážna a riskantná, pretože dlžník nebol spôsobilý na pôžičku v takom rozsahu. Ale keďže riziko bolo prenesené na iných, banky ignorovali 100%-nú pravdepodobnosť zlyhania a odliali si zisky vopred.  Grécko bolo subprime(s nižším kreditom) dlžníkom, ale jeho členstvo v Eurozóne dalo jeho bankám možnosť čerpať úvery s hodnotiacim kreditom napr. Nemecka.

Hoci každý s minimálnymi finančnými vedomosťami o gréckej ekonomike vedel, že Grécko nie je kvalifikované na pôžičky takého rozsahu, veritelia aj napriek tomu s radosťou poskytovali pôžičky s úrokmi, ktoré sa blížili úrovni Gréckych severských susedov a potom ich predávali ako nízko rizikový štátny-investičný dlh. V skutočnosti banky parazitovali na presvedčení v magickú vieru, že členstvo v Eurozóne transformuje rizikového dlžníka do bonitného. Je to ako, keby robotník zarábajúci 25tis./USD ročne vzal hypotéku na základe kreditu svojho bohatého bratranca. Veriteľ a žiadateľ sa sprisahali s úmyslom znížiť zjavné riziko pôžičky. V prípade Grécka prekrúcal každý čísla bez následkov, ale odmeny z toho boli značné. Málo rentabilný dlžník nakoniec zbankrotuje a celkom isto obaja, inštalatér aj Grécko nakoniec zbankrotujú.  Život nie je dokonalý, ľudia prichádzajú o prácu, rozvedú sa, potrebujú lekársku opateru atď., a recesia znižuje HDP a národné príjmy.  Obozretní veritelia tieto rizika neprehliadajú. Ale veritelia, ktorí zarábajú veľké peniaze pochádzajúce z úverov a ich poskytovania, nemajú dôvod byť opatrní naopak, majú všetky dôvody na to, aby poskytovali čo najviac úverov tak rýchlo, ako môžu, kvôli maximalizácii svojho zisku. Tvárou v tvár s masívnymi škrtmi má veriteľ dve možnosti, môže dať ďalší úver krachujúcemu dlžníkovi s výslovnou zárukou, že dlžník použije tieto peniaze na zaplatenie úroku pôvodnej hypotéky. Celkové množstvo dlhu sa zvyšuje, kým v knihách ostáva pôvodný dlh v plnom rozsahu. Alebo veriteľ môže hypotéku pretransformovať do hypotéky s nižším úročením a uplatnením čiastočného odkladu, čím návratnosť úveru klesne,  ale kým dlžník spláca pravidelne tieto znížené splátky, úver ostáva v knihe vo svojej plnej výške. Obe tieto stratégie boli uplatňované po desaťročia v Japonsku na udržiavanie dlhov v plnej výške. Poslednou možnosťou je transformácia hypotéky na zombie úver, tento úver nie je ani v dobrom stave, ani odpísaný. Hypotéka môže zostať v tomto „podsvetí“ po celé roky, kým veriteľ čaká, že trh bude rásť do výšky, kým nebude dom predaný bez toho, aby absorboval vysokú stratu na poskytnutej hypotéke. Nanešťastie, pre kupujúcich štátny dlh(dlhopisy), tu nie sú v ponuke domy, ktoré by mohli byť predané na splácanie dlhu. Veritelia môžu požadovať od dlhujúceho štátu predaj jeho majetku na splácanie dlhu, ale ak dlžník odmietne, je tam len malá možnosť postihu. Ak dlžník len veľmi ťažko spláca mesačné splátky, stáva sa z neho zombie.  Istina úveru sotva klesne a preto je jeho budúcnosť nekonečná bieda. Dlžník môže znížiť svoje výdavky(úsporné opatrenia), jazdením do práce na bicykli, jedením ryže a fazule, kupovaním lacného oblečenia zo second-hand(u) atď., ale tieto úsporné opatrenia nič nezmenia, pretože dlžník stále nebude schopný splácať pôžičku. Toto je dôvod, prečo sú úsporné riešenia falošným riešením. Bez ohľadu na to, čo človek s príjmom 25tis./USD ročne robí, nikdy nebude schopný splatiť 500tis. hypotéku. Medzitým sa tento úboho skonštruovaný a predražený projekt rozpadá. Pôžička nezvýšila dlžníkovú produktivitu a tým ani jeho príjmové toky. Požičané peniaze boli premárnené-prejedené, bez najmenšieho prínosu pre budúcnosť dlžníka, namiesto čoho mohlo byť riešenie omnoho lacnejšie a efektívnejšie.  Čo spravilo Grécko(vláda+banky) v rámci 300mld./USD dlhu? Zlepšilo životy všetkých občanov, opravilo celý tento nefunkčný systém, vybudovalo ekonomiku pre 21 stor.?  Nie, požičané peniaze len maskovali nefunkčný systém a zachovávali Status Quo pre žatvu kleptokracie. Grécki veritelia chcú nerozumne poskytnuté úvery vo svojich knihách zachované v plnej výške a nasledujú stratégiu ďalších pôžičiek Grécku len za účelom splatenia úroku. Dnes prebieha horúčkovitá diskusia o čiastočných ústupkoch: pretláčanie dlhu do nových pôžičiek, možno čiastočného odpísania dlhu(rozumej ostríhanie malých, súkromných držiteľov dlhopisov, pozn. respublica) atď. Nič z toho však nemení na skutočnosti, že Grécko nebolo spôsobilé na pôžičky týchto objemov. Nezáleží na tom, čo náš chlapík s 25tis. príjmom urobí pri pôžičke 500tis. Nikdy sa nemôže oslobodiť zo zombie úverového poddanstva. A tak nešťastný subprime-dlžník so svojím rúcajúcim sa snom o luxusnom dome a Grécko majú rovnakú voľbu: desaťročie zombie otroctva a platenia za rozpadajúce sa Status Quo, alebo vyhlásenia bankrotu a posun v ich živote ďalej. Všetok tlak špekulujúcich veriteľov na dlžníka za účelom zachovania obsluhy(splácania) úverov sú finančné podvody. Sú to jednoducho nové podvody, založené na počiatočnom podvode pri vydávaní viditeľne neprezieravých úverov. Dlžník nebol bonitný a veriteľ by mu nikdy neponúkol pôžičky v takom rozsahu a za tak nízke úroky. Straty patria veriteľom a punktum.  

http://charleshughsmith.blogspot.sk/2015/02/greece-and-eurolands-crumbling.html